Mamička...
Dlhá predlhá cesta väčšinou vedie k tomu,
kým rozumieme jeden druhému
...kým plač a hádky ujasnia, čo jedna k druhej cíti, kým sa vody ustália...
potom každá z nás tú druhú úsmevom pohladí.
Veru dlhým vývojom sme prešli a ja šťastná som,
že sme sem až dospeli.
Ty možno netušiac ako veľmi oporou si mi,
pomáhaš mi na každom kroku životom,
i keď samej ti vždy do smiechu neni...
Ja vážim si každú tvoju radu, ktorú si mi zo srdca dala
i to, ako si v noci, miesto spánku ma počúvala...
Každý môj bôľ, či radosť moju poznáš
len niektoré veci, hádam nepodstatné neznáš.
Ty si tu bola, keď môj svet sa zrútil ako domček z karát...
ty si ma objala, keď som to už nečakala...
ty si povedala prepáč,
keď to bol pre mňa hádam len zázrak
a podoprela si ma vždy, keď som potrebovala.
Moja úcta a vďačnosť ti patrí,
i keď to možno nevidno,
a snáď preto nič čo sa týka teba, mi nieje jedno.
Ja netuším, či tvoju lásku oplatiť ti dokážem niekedy,
či ukázať ako veľmi ťa ľúbim vôbec viem ti.
Prosím odpusť mami, ak som ti smútok zavše spôsobila,
bo nechtiac to vždy bolo a stále sa učím,
ako by som všetko v osude napravila.
Si jedna z najdrahších osôb môjho života,
a tá láska nech zostane ti v srdci, ktorú si našla.
Vedz, že každé dva brehy jedného dňa lávka spojí,
že každému sa raz srdce otvorí...
a ja prajem ti, aby ťa každý miloval aspoň tak, ako to dokážem ja,
lebo len jedna jediná je
drahá mamička moja...
...s láskou, B...